Artrock.cz
Progresivní rock nejen 70. let
Nechte se informovat o nových článcích, zaregistrujte se! Váš e-mail:

Recenze:


Osanna - Palepoli





Itálie
Rok vydání: 1972

Složení:

Lino Vairetti - hlavní zpěv, doprovodná kytara, ARP 2600, mellotron
Danilo Rustici - kytara, vox organ, piano, doprovodný zpěv
Elio D'Anna - tenorový a sopránový saxofon, flétna, doprovodný zpěv
Lello Brandi - baskytara
Massimo Guarino - bicí, vibrafon, perkuse

Tracklist:

1. Oro Caldo (18:30)
2. Stanza Città (1:45)
3. Animale Senza Respiro (21:36)

Celkový čas: 41:51


Kritikmi obzvlášť pozitívne vnímaná a hodnotená a celkovo veľmi vplyvná talianska formácia Osanna nahrala spolu 3 albumy: L´Uomo (1971), Milano Calibro 9 (1972) a vynikajúci Palepoli z roku 1972. Prvý album je čisto hardrockový v štýle konca 60. - začiatku 70. rokov; čiže pre nás nie veľmi zaujímavý. Druhý je už považovaný za viac progrockový, ale celkovo údajne nedosahuje úroveň posledného albumu Palepoli. Tieto prvé dva albumy som nepočul, takže sa nimi nebudem zaoberať. Už spomínaný tretí finálny album Palepoli je celkovo hodnotený ako mimoriadne originálny a pozoruhodný album progresívneho rocku 70. rokov. Členovia Osanny boli veľmi rešpektovaní hudobníci a po rozpade tejto formácie boli ešte členmi viacerých skvelých talianskych skupín (Cervello atď.).

Palepoli pozostáva z dvoch zhruba 20-minútových epických skladieb Oro Caldo a Animale Senza Respiro, medzi ktorými je krátka medzihra, v ktorej sa objavuje indický motív zo začiatku Oro Caldo. Nejde ale o konceptový album. Podobne ako YS od Balletto Di Bronzo je Palepoli tiež pomerne ťažko prístupný (najmä pre "začínajúcich" fanúšikov progrocku), a to hlavne z dôvodu, že hudba a motívy sa neustále vyvíjajú a radikálne menia a na celom albume môžeme nájsť len jediný prípad opakovania motívu. Práve kvôli tejto nemožnosti predvídania vývoja hudby ide podľa mňa o mimoriadne originálny album, ktorý sa ale niekomu môže javiť ako chaotický, zmätený a mierne "pošetilý". Skutočne, hudba sa úplne mení približne každé 2 minúty a človek vôbec nevie, čo môže očakávať. Druhá príčina celkovej neprístupnosti spočíva v malom počte melodických častí, keďže zväčša dominujú výbušné a často veľmi agresívne a aj disharmonické pasáže (hlavne so saxofónom). Čo sa týka nástrojov, dominuje tu skvelá hardrockovo znejúca elektrická gitara Daniela Rusticiho, ktorý je skutočne mimoriadne všestranný gitarista a bravúrne zvláda temné riffy, agresívne bluesrockové sóla v štýle konca 60. rokov, jazzrockové behy a jemné relaxové medzihry, ktoré tlmia napätie medzi tvrdšími úsekmi. Na tento gitarový základ nadväzuje disharmonický ostrý saxofón Elia d´Annu trochu v štýle Van Der Graaf Generator, klávesy - najmä Mellotron a sem-tam syntetizátory (nie Moog), ktoré dodávajú hudbe aj čiastočne symfonický rozmer a energické a výrazné bicie. Objavuje sa tu tiež aj flauta (ako takmer v každej talianskej progrockovej skupine), ktorá nám zas môže trochu pripomenúť Jethro Tull. Tretí vplyv, ktorý na Palepoli miestami cítiť, sú King Crimson, a to hlavne kvôli Mellotronu, ktorý zneje ako na legendárnom "In The Court of The Crimson King. Spevu tu veľa nie je, poväčšinou iba v jemných, viac emocionálnejších pasážach; je viac-menej priemerný a nijako zvlášť zaujímavý. Celkovo, Osanna zneje viac "britsky", myslím tým na určitú zvukovú aj štýlovú podobnosť s britskými progrockovými a jazzrockovými kapelami so saxofónom. Hravosťou a inventívnosťou ich ale predstihuje, čím je zase viac "talianska", ak viete čo tým myslím.

Ja osobne si tento album rád púšťam vtedy, keď nemám náladu (čo síce nebýva veľmi často) na pompézny, brilantný artrock a symfonický rock (typu napr. Banco Del Mutuo Soccorso, Yes, Änglagård atď.) a mám chuť si vypočuť niečo menej "uhľadenejšie".

Prvá skladba Oro Caldo začína s už spomínaným indickým motívom a naznačí, že to bude zaujímavých 41 minút. O necelé 2 minúty zrazu počujeme akýsi taliansky folkový tanec v hardrockovom prevedení a od štvrtej minúty som skonštatoval, že ide asi o najpestrejší album, aký som počul. Od približne šiestej minúty strieda jeden úžasný motív druhý a človek len nestačí zatvárať ústa kvôli intenzite a častému, pre mňa veľmi príťažlivému "antimelodickému" hudobnému prejavu a charakteru množstva úsekov tohto albumu, ktoré ma vždy nútia zvyšovať hlasitosť :)

Animale Senza Respiro je menej vyvážená skladba ako Oro Caldo a pôsobí možno viac chaoticky a rozhádzane. Trochu mi v nej vadí asi 3-minútový nevýrazný vokálny úsek zhruba v strede skladby, ktorý je zbytočne časovo natiahnutý. Ale mimo tejto chybičky ide tiež o pozoruhodnú kompozíciu, ktorá podobne ako Oro Caldo nechá poslucháča neustále v strehu a poskytne mu takisto množstvo hudobných zážitkov.

Na záver ešte dodám, že ak máte záujem si tento skvelý album zohnať (nemal by chýbať v žiadnej solídnej progrockovej zbierke), tak uprednostnite hociktoré iné vydanie (ak máte možnosť; zistil som totiž, že Palepoli vyšiel vo viacerých vydavateľstvách) pred CD od Fonit Cetra (ktoré mám), pretože kvalita zvuku tu nie je zrovna ideálna; zvuk je pomerne zatiahnutý, nejasný a človek často ľutuje, že taká kvalitná hudba nezneje lepšie. Na druhej strane zas ale môžete byť radi, ak u nás zoženiete aj CD od Fonit Cetra.



Hodnocení:

Braňo Hallás
2002




Zpět na výběr recenzí