Recenze:
Museo Rosenbach - Zarathustra
 Itálie  Rok vydání: 1973 |
Složení:Stefano Lupo Galifi - zpěvEnzo Merogno - kytara, zpěv Pit Corradi - mellotron, hammond, vibrafon Alberto Moreno - baskytara, piano Giancarlo Golzi - bicí, perkuse, zpěv Tracklist:1. Zarathustra (20:42)
3. Della Natura (8:24) 4. Dell'Eterno Ritorno (6:15) Celkový čas: 39:22 |
Museo Rosenbach nahrali bohužiaľ len jediný album Zarathustra, ktorý je ale jedným z najväčších "klenotov" z talianskej progrockovej klenotnice. U Mellow Records vyšli ešte dve kompilácie nezverejnených a koncertných nahrávok skupiny z roku 1972, ktoré sú ale kvôli pomerne slabej zvukovej kvalite určené prevažne len serióznym zberateľom.
Pri písaní o tomto albume budem možno asi trochu subjektívny, pretože tento fenomenálny album bol mojim prvým talianskym progrockovým albumom vôbec. Keď som ho prvýkrát doma počul, tak ma ohúril natoľko, že som si ho musel pustiť ešte v ten deň v noci dvakrát. Čas mu na príťažlivosti vôbec neubral a aj momentálne stále patrí k mojím úplne najobľúbenejším albumom - ide vyslovene o moju srdcovú záležitosť.
Zarathustra je kvázi konceptovým albumom, pretože sa zaoberá filozofiou Nietzscheho o nadčlovekovi, neskorším zneužitím tejto filozofie v 20. storočí, manipuláciou más ľudí, následným chaosom, bezprávím a ľudským utrpením v spoločnosti a podobnými neveselými témami. Keďže taliansky takmer vôbec nerozumiem, viac o koncepte albumu neviem povedať. Tejto téme zodpovedá aj zvuk a samotná hudba - je veľmi grandiózna, pompézna a teatrálna, často agresívna, s množstvom klasických motívov a celkovo s častou napätou, temnou atmosférou (badať tu trochu vplyv Genesis - hlavne albumov Nursery Cryme a Foxtrot a talianskych Banco del Mutuo Soccorso - hlavne album Darwin). Miestami je štýlom trocha porovnateľný s inou talianskou heavy symfonicko-progrockovou lahôdkou - YS od Il Balletto Di Bronzo a hlavne s Infernom od Metamorfosi. Dominuje tu skvelý majestátny Hammond organ spolu s božským a nadzemským Mellotronom, ktorý doprevádzajú hutné, temné skreslené gitarové riffy a rýchla (až trocha v štýle fusion) a jemne znejúca basgitara. Bicie sú kapitola sama o sebe, pretože bubeník Giancarlo Golzi hrá fascinujúcim dynamickým, rýchlym a agresívnym štýlom (podobne, možno ešte živšie ako Carl Palmer z ELP), ktorý mohutným nánosom kláves a riffom poskytuje skvelé zázemie a poslucháča o to viac privádza do stavu úplnej progrockovej extázy :-). Tento album patrí k najdynamickejším a najdravšie znejúcim v symfonickom rocku, pričom si ale tiež zachováva isté typické talianske prvky a samozrejme aj veľmi čerpá (ako prakticky všetky talianske albumy) z klasickej hudby a z oboch týchto dôvodov ho často uprednostňujem pred hocičím od Genesis, ku ktorým by sa dali Museo Rosenbach miestami tiež prirovnať. Na Zarathustru museli podľa mňa čiastočne nadviazať aj švédski Anglagard v ich kultovom Hybris, a to hlavne pri typickej spoločnej hre niektorých melodických motívov gitary a Hammond-organu. Popri skvelých hudobných výkonoch má Zarathustra aj veľmi pôsobivú, smutnú atmosféru, ktorá je podobná ako v Inferne od Metamorfosi a aj v spomínanom YS od Il Balletto Di Bronzo (hoci nie je tak démonická a zlovestná ako v YS). Niektoré pasáže sú tu skutočne úplne omračujúce hlavne kvôli svojej mimoriadnej intenzite, nádherným vznešeným melódiam a celkovo aj kvôli perfektnému zladeniu zvuku kláves s gitarou, rytmikou a spevom.
A-stranu zaberá 20 minútová epická skladba Zarathustra, členená do piatich častí. Je to jedna z najlepších "side long" kompozícií vôbec, ktorá z kompozičného hľadiska podľa mňa jednoznačne tromfne Supper´s Ready od Genesis na albume Foxtrot. Prvé dve minúty sú pomerne jemné, potom sa zrazu "privalí" alebo skôr "zahrmí" pompézny a dynamický Mellotronový motív, ktorý ma na prvý krát doslova "odpálil" :-). Potom príde na chvíľku znovu pôsobivé melancholické utlmenie do konca 2. časti Zarathustry, odkedy začne nasledovať jeden intenzívny a masívne znejúci motív za druhým. Spev je tu tiež veľmi dobrý - vokály sú pomerne agresívne, sólový spevák má mierne zachrípnutý hlas a veľmi precítený - typický talianský prejav. V závere skladby sa vráti majestátna úvodná pasáž, je ale hraná pomalšie a clivejšie a je sprevádzaná krásnym plačlivým gitarovým sólom. Skutočne, na túto skladbu (tak ako aj vlastne na celý album) nemám jednoducho dosť superlatívov, treba to jednoznačne počuť v plnej kráse (samozrejme nie zrovna na nejakom discmane alebo na nejakej bublajúcej a dunivej vežičke Panasonic alebo Technics z Nay alebo Tesca :) - je myslím si viac než samozrejmé, že človek, čo má záujem zháňať a počúvať podobné veci, by mal najprv trochu zainvestovať do serióznejšej hifi, resp. high-end zostavy). Táto 20-minútovka ma vždy totálne utvrdí v mojej láske k progrocku a symfonickému rocku, pretože na 100 % dokonale vystihuje celkovú podstatu tohto žánru.
2. strana albumu pokračuje v tom istom štýle. Degli Uomini začína jemnučkou melódiou hranou na Mellotrone, na ktorú za chvíľu nadviaže agresívny a pochmúrny gitarový motív. Úžasný je hlavne stred tejto skladby, kde postupne graduje rýchly symfonický motív - úplná nádhera.
Della Natura má miestami trochu nábeh do fusion a záverečná Dell ´Eterno Ritorno zas nadchne veľmi tvrdými gitarovými vsuvkami a rýchlym "heavy barokovým" motívom gitary, Hammondu a perfektným spevom Stefana Galifiho. Záver albumu je veľmi grandíozny; človek potom v náhlom tichu len ľutuje, že album má len 40 minút. Na druhej strane je tých 40 minút ozaj bez jedinej "hluchej" polminútky, nedá sa tu kritizovať nič - skladby sú dosť komplexné, skvelo skomponované a brilantne odohraté. Čo si na tomto albume ale cením ešte viac - je, že človek ho doslova hltá od prvej do poslednej sekundy - hudba veľmi silno očarí svojou intenzitou a atmosférou.
Na záver môžem povedať len veľmi stručne - ak máte radi napr. starých Genesis, ELP, trebárs aj Collegium Musicum alebo veľmi všeobecne - riadne pritvrdený pochmúrnejší artrock s dominanciou starých kláves zo začiatku 70-tych rokov - a ak nemáte nejakú vyslovenú chorobnú averziu voči Talianom a taliančine - tak si ho zožeňte čo najskôr za každú cenu. Toto je skutočne klasický, kvôli krajine pôvodu ale bohužial trestuhodne málo povšimnutý album. Je to zároveň vhodný album na začiatok zoznamovania sa s bohatou talianskou progrockovou scénou 70-tych rokov.
Hodnocení:
Braňo Hallás
2002
Zpět na výběr recenzí