Recenze:

Metamorfosi - Inferno

Itálie Rok vydání: 1973

Složení: Davide "Jimmy" Spitaleri - zpěv, flétna Enrico Olivieri - varhany, moog, piano, cembalo, spinet, zpěv Roberto Turbitosi - baskytara, kytara, zpěv Gianluca Herygers - bicí, perkuse Tracklist: 1. Introduzione 2. Selva oscura 3. Porta dell'inferno 4. Caronte 5. Spacciatore di droga 6. Terremoto 7. Limbo 8. Lussuriosi 9. Avari 10. Violenti 11. Malebolge 12. Sfruttatori 13. Razzisti 14. Fossa dei giganti 15. Lucifero (politicanti) 16. Conclusione Celkový čas: 40:06

Sicílska formácia Metamorfosi nahrala celkovo 2 albumy - ...E Fu Il Sesto Giorno (1972) a kultový Inferno (1973). Prvý som nemal možnosť počuť, údajne je ale pomerne priemerný a predstavuje iba akýsi predstupeň k finálnemu Infernu.

Inferno je právom považovaný za jeden z najlepších albumov talianskeho progresívneho rocku a patrí tiež k mojim srdcovým albumom. Ak by som mal ísť žiť na nejaký opustený ostrov a mohol si zobrať so sebou 10 albumov, tak by medzi nimi Inferno určite bol. Tento album musí uchvátiť skutočne každého priaznivca napr. britských Emerson, Lake & Palmer, Genesis, ale aj napr. našich Collegium Musicum. Týmto chcem len zdôrazniť, že je teda pomerne prístupný aj "začiatočníkom" v tomto hudobnom žánri a že ho radím medzi prvé albumy, ktoré treba mať pri postupnom "objavovaní" talianskej artrockovej scény. Skutočne úprimne ľutujem každého priaznivca britských artrockových kapiel, ktorý nevlastní tento úžasný album. Bohužiaľ, talianske artrockové kapely sú všeobecne veľmi málo poznané, pričom ale v mnohom britské kapely jednoznačne predstihujú. Typickým príkladom je práve aj tento album od Metamorfosi, ktorý je jednoznačne lepší ako hociktorý album od spomínaných ELP; a to hlavne atmosférou, muzikálnosťou (typickou pre Talianov), nápadmi, ale aj kompozične. Hlavne netrpí typickou mechaničnosťou a samoúčelným charakterom niektoých pasáží v skladbách (napr. album Tarkus), ktorá mi vždy liezla na nervy a kvôli ktorej ELP osobne nejako zvlášť neobľubujem.

Inferno je kompozične úplne dokonalý album. Spolu s albumom Felona E Sorona od Le Orme ide podľa mňa o najlepší artrockový konceptový album všetkých čias. Skladá sa z 12 (na albume je udaných 16, ale Cd-prehrávač ukazuje 12) častí, ktoré sú vzájomne prepojené a tématicky aj hudobne na seba úplne nadväzujú. Týmto album predstavuje vlastne akýsi ucelený hudobný epos, ktorý sa každou skladbou neustále vyvíja - predstavuje jednotlivé úrovne pekla, do ktorých sa hriešnici podľa svojich spáchaných hriechov prepadávajú; niektoré úryvky textov sú tu údajne prevzaté a mierne upravené z Danteho Inferna.

Tejto téme zodpovedá aj hudba a atmosféra; je často veľmi temná, miestami dosť zlovestná až záhrobná a teda zároveň veľmi majestátna. Dominujú hlavne grandiózne klávesy Enrica Olivieriho - hlboko znejúci a mimoriadne brilantne využitý syntetizátor Moog (často zdvojený), ktorý je doprevádzaný temnými a kvílivými riffmi Hammond-organu. Často sa k tomu pripája aj klavír (skvelé arpeggiá a behy), spinet a aj krásne čembalo. V úvodnej jedinečnej Introduzione a Porta Dell Inferno je použitý aj autentický kostolný organ - totálna nádhera. Čo je na tomto albume ale taktiež úchvatné, je spev (ktorý získava na pôsobivosti a kvalite samozrejme aj taliančinou - tvrdú angličtinu by som si tu nevedel veľmi predstaviť). Jimmy Spitaleri je totiž nielen podľa mňa jednoznačne najlepší spevák (samozrejme spolu s Francescom Di Giacomom z Banco del Mutuo Soccorso), akého môžeme v tomto žánri počuť. Má hlboký operný hlas (až bas) s veľmi užialeným, ale niekedy aj agresívnym prejavom, ktorý sa úžasne hodí k temne znejúcim klávesom. Rytmická sekcia je tiež skvelá; bicie znejú veľmi ostro a výrazne, basgitara zase jemná a melodická.

Po skončení tohto 40-minútového albumu môže byť citlivejšiemu a vnímavejšiemu poslucháčovi veľmi smutno, pretože Inferno je s výnimkou asi 5-tich minút približne v strede a asi 2-minútového úseku neďaleko pred koncom, kde zazneje vydarený ironický úryvok americkej a sovietskej hymny; veľmi melancholický až deprimujúci album. Pritom ale tiež po vypočutí ostane zaručene každému progrockovému fanúšikovi na srdci ešte dlho hrejivý pocit z tak elegantne odohratého a mimoriadne pôsobivého albumu a v mysli si zaručene ešte dosť dlhú chvíľu bude opakovať množstvo krásnych, vznešených a pôsobivých motívov.

Inferno vyšlo na Cd vo vynikajúcom talianskom vydavateľstve Vinyl Magic; dá sa myslím stále zohnať na internete objednávkou cez niektoré spoločnosti (hlavne talianske a anglické, ale aj jednu českú (psáno v roce 2002 - pozn. webmaster), ktoré sa špecializujú na predaj nosičov tohto žánru (zverejním ich zoznam).

Hodnocení:

Braňo Hallás
2002




Zpět na výběr recenzí