Artrock.cz
Progresivní rock nejen 70. let
Nechte se informovat o nových článcích, zaregistrujte se! Váš e-mail:

Recenze:


Il Balletto di Bronzo - YS





Itálie
Rok vydání: 1972

Složení:

Gianni Leone - zpěv, piano, varhany, moog, mellotron, spinet, celeste
Lino Ajello - kytara
Vito Manzari - baskytara
Gianchi Stringa – bicí

Tracklist:

1. Introduzione (15:11)
2. Primo incontro (3:27)
3. Secondo incontro (3:06)
4. Terzo incontro (4:33)
5. Epilogo (11:30)

Celkový čas: 37:47


Talianska skupina Il Balletto Di Bronzo vznikla v roku 1969 a celkovo nahrala 2 albumy: Sirio 2222 (1970) a YS (1972). Album YS bol nahraný aj v anglickej verzii pod názvom TRYS a vydaný talianskym vydavateľstvom Mellow Records v roku 1992. Okrem týchto albumov nahrala ešte singel La Tua Casa Comoda v roku 1973, ktorý je zväčša pridaný ako bonus track k cd-verzii albumu YS.

Prvý album Sirio 2222 bol zmesou psychedélie, hard-rocku a proto-progressive, ktorý ešte značne vychádzal z tvorby napr. Cream a Jimiho Hendrixa. Hrala na ňom iba polovica členov (gitarista Lino Aiello a bubeník Gianchi Stringa) z neskoršej "pravej" zostavy. Preto ho ani nemôžeme jednoznačne považovať za "skutočný" album od skupiny Il Balletto Di Bronzo, ktorú si každý pokročilejší fanúšik progresívneho rocku automaticky spája s albumom YS- jedným z najpozoruhodnejších a najoriginálnejších albumov tohto žánru vôbec, ktorý bol nahraný dva roky neskôr po tomto pomerne málo významnom debute.

Album YS je mnohými považovaný za jeden z dominantných albumov artrocku (je to tiež jeden z mojich 5 naj-albumov), ale stretol som sa aj s názormi, ktoré ho pokladali za neprehľadný, disharmonický, príliš pochmúrny atď. Skutočný, oduševnený priaznivec progresívneho rocku si toto ale myslieť podľa mňa nemôže, iba ak by za progresívny rock pokladal napr. ELO, Black Sabbath alebo trebárs Queen (osobne nič proti spomínaným kapelám nemám, len ich nepokladám za progrockové).

Štruktúru má podobnú ako mnohé iné najmä talianske (ale aj britské) albumy z tohto obdobia - člení sa na päť skladieb, ktoré na seba nadväzujú a ktoré majú aj isté spoločné motívy. Nie je to ale typický konceptový album ako napr. Felona E Sorona od Le Orme, alebo Inferno od Metamorfosi, kde sú skladby úplne spojené a hudba sa v podstate stále vyvíja a predstavuje akýsi hudobný epos s náväznosťou a dejom. Celkovo má okolo 38 minút, pričom najdlhšia skladba je hneď úvodná Introduzione.

Tá začína mimoriadne pochmúrným, mrazivým ženským vokálom a na to krásnou temnou Hammond-melódiou a ubitým hlasom Gianni Leoneho, ktorý niekoho môže svojím spevom trošku znervózňovať, ale podľa mňa jeho vysoký nezvučný hlas a dravý štýl úžasne dotvárajú celkovú mimoriadne ponurú a temnú atmosféru albumu. Asi v tretej minúte sa pripoja ostatné nástroje a cesta do hlbokého pekla sa začína. Rýchle behy na Hammonde, baroková hra na klavíri, zdvojené Moogy hrajúce v iných (ale ladiacich) tóninách ako Hammond, v pozadí božský Mellotron, sprevádzaný výraznou jazzrockovou basgitarou, ostrými gitarovými riffmi a sólami, dynamickými robustne znejúcimi biciami, a k tomu útočný spev a záhrobné operné ženské vokály každému vnímavému poslucháčovi vyvolajú zimomriavky na chrbte a ak album počúvate v noci a v tme alebo len pri sviečke (čo vrelo odporúčam), tak budete mať skutočne mimoriadny hudobný zážitok. Hudba je nepredstaviteľne intenzívna, zlovestná, zneje veľmi agresívne, tvrdo a je majstrovsky zahraná a prednesená. V tomto smere sa nedá vôbec nič kritizovať (pozoruhodné je, že typickú tvrdú, chladnú eleganciu celého diela vytvárajú hlavne masy kláves Gianni Leoneho a gitara ich iba vhodne dopĺňa surovými riffmi a trochu disharmonickými sólami). Ku koncu Introduzione sa pripojí aj čembalo (ktoré sa objavuje takmer celý album) a ešte zosilní "heavy barokový" feeling. Proste ohromujúce a nenapodobiteľné. Takéhoto "ducha" si album zachová v podstate až do konca. V záverečnom Epilogo sa spočiatku objaví vznešený a pompézny symfonický motív v krásnych rýchlych arpeggiách na Hammonde doprevádzaných Mellotronom a v strede skladby nastane skutočná apokalypsa, ktorú predstavuje jednoduchý opakujúci sa basgitarový motív a na ňom tony kvíliaceho Mellotronu, režúcich gitár, vrčiacich Moogov a ostrých akordov a behov na klavíri. Hrôzu zosiluje ešte ženský plač, ktorý sa cez túto kakofóniu prebíja. Na záver sa zopakuje zvýraznený motív z úvodu Epilogo a tento majstrovský album končí podobnými vokálmi ako začal.

Na koniec by som chcel predsa dodať, že tento album nemá význam zháňať, ak ešte dotyčný záujemca a zároveň fanúšik progresívneho rocku nie je dostatočne "spriaznený" alebo zoznámený s talianskou "odrodou" artrocku, prípade s talianskym progresívnym rockom 70. rokov vôbec. Úplného nováčika v celom tomto žánri (myslím progresívny rock, artrock ako taký, teda nie len taliansky) a človeka bez istých hudobných skúseností (ktorý napr. nepočúva pravidelne blues, jazz a klasiku) zrejme tento album skutočne pomerne rýchlo (1 minúta) veľmi udiví, znechutí a následne prinúti opustiť miestnosť - mám to odskúšané na vlastných známych. Preto pre ľudí, ktorým progresívny rock vôbec nič nehovorí a tieto riadky čítajú len náhodne, platí len jedno - tomuto albumu sa treba zďaleka vyhnúť, hoci má pekný obal (na Slovensku ho v predajniach tak či tak asi neuvidíte). Zohnať si ho odporúčam až potom, čo dotyčného oslovili albumy ako napr. Zarathustra od Museo Rosenbach, Felona E Sorona od Le Orme, Dedicato a Frazz od Semiramis alebo trebárs prvý alebo druhý album (Darwin!) od Banco Del Mutuo Soccorso. Potom ho YS oslní dvojnásobne, za to ručím. Ale nech sa aj tak pripraví na veľmi silný útok na svoju predstavivosť a emócie.



Hodnocení:

Braňo Hallás
2002




Zpět na výběr recenzí