Artrock.cz
Progresivní rock nejen 70. let
Nechte se informovat o nových článcích, zaregistrujte se! Váš e-mail:

Recenze:


Cressida - Asylum





Velká Británie
Rok vydání: 1971

Složení:

Angus Cullen - zpěv, kytara, perkuse
John Culley - kytara
John Heyworth - kytara
Peter Jennings - varhany, piano
Kevin McCarthy - baskytara
Harold McNair - flétna
Ian Clark - bicí, perkuse

Tracklist:

1. Asylum (3:33)
2. Munich (Munich 1938; Appeasement was the cry; Munich 1970; Mine to do or die) (9:33)
3. Goodbye post office tower, goodbye (2:50)
4. Survivor (1:34)
5. Reprieved (2:28)
6. Lisa (5:08)
7. Summer weekend of a lifetime (3:25)
8. Let them come when they will (11:44)

Celkový čas: 41:15


Britská formácia Cressida nahrala začiatkom 70-tych rokov 2 albumy: Cressida (1970) a Asylum (1971) u legendárneho vydavateľstva Vertigo, ktoré sa špecializovalo na vydávanie albumov skorších britských progrockových skupín. Bubeník Ian Clark hral hneď po rozpade Cressidy s Uriah Heep, a to konkrétne na albume Look At Yourself a gitarista John Culley hral na treťom albume od Black Widow.

Oba albumy Cressidy su veľmi vydarené, pričom ale druhý album je považovaný za progresívnejší a celkovo vyzretejší. Ja mám iba Asylum, ale prvý som celý počul a tiež si myslím, že Asylum je o niečo lepší.

Cressida ukážkovo zapadá do obdobia rokov 1969 - 1971 - do obdobia vo Veľkej Británii, kedy sa progresívny rock veľmi rýchlo formoval a kedy začali postupne vznikať rôzne jeho odrody - ako napr. symfonický rock, jazzrock atď. Hlavne v prvom albume ešte miestami môžeme cítiť doznievanie psychedélie zo 60-tych rokov. Popritom už ale silno dominjú klasické motívy, prvky jazzu, náročnejšie inštrumentálne pasáže - proste cítiť snahu o čo najprogresívnejší charakter hudby.

Niekde na internete som čítal skvelé prirovnanie zvuku Cressidy k "slnečnému lúču vychádzajúcemu z mrakov", čo ho ozaj dokonale vystihuje. Oba albumy majú veľmi jemný a priezračný zvuk, kde dominuje veľmi príjemný hlas speváka Angusa Cullena a skvelá, premyslená hra na Hammond. Hudba má často melancholický nádych, hlavne kvôli smutnému spevu a krásnym textúram a melodickým motívom hraných na Hammonde, ktorý je vynikajúco zladený s málo skreslenou, často mierne jazzovou sólovou gitarou. Bicie znejú pomerne jemne, pričom ale bubeník hrá veľmi precízne a aj pomerne dynamicky; basgitara je tiež veľmi melodická, precízna a dobre zladená s ostatnými nástrojmi.

Album začína jemnou skladbou Asylum so skvelými vokálmi a medzihrami gitary a Hammondu. Potom človeka ohúri nádherná komplexná kompozícia Munich, kde je zapojený aj sláčikový orchester (nie je to Mellotron), ktorý jej dodáva silný symfonický nádych. Táto skladba je jednoznačne jedna z najlepších z rady symfonických skladieb skorších britských progrockových kapiel. Striedajú sa tu krásne jemné motívy, inštrumentálne pasáže až ku grandióznemu finále. Po nej nasledujú tri krátke, vcelku zaujímavé skladbičky, až na pomerne nudnú jazzovú Reprieved. Najmä Goodbye Post Office Tower Goodbye stojí za zmienku a to hlavne kvôli skvelým textom s ukážkovým britským čiernym humorom (trochu v štýle Petra Gabriela z Genesis) a koncu so silným výbuchom atómovej bomby. Mimoriadne krásna, smutná a pôsobivá zároveň je balada Lisa, ktorá začína skvelou temnou Hammond-melódiou krytou sláčikmi a spevom; neskôr sa v nej objavia aj husle a flauta a končí podobne grandiózne ako Munich. Potom príde jemnučká, melancholická Summer Weekend of a Lifetime s príjemným gitarovým sólom a znovu so skvelým spevom. Záverečná najdlhšia skaldba Let Them Come When They Will je viac pochmúrnejšia, inštrumentálna a pompézna a vynikajúco zakončuje tento vydarený album.

Na záver môžem tento album len vrelo odporúčať, a to najmä všetkým priaznivcom kapiel ako napr. ELP, skorých Genesis, King Crimson, Jethro Tull, Beggars Opera, Indian Summer, Gracious a vôbec najmä všetkým priaznivcom starého dobrého skoršieho britského progresívneho rocku z obdobia zhruba 1969 - 1972. Je to bezpochyby jeden z najlepších albumov tejto éry. Výhodou je, že vyšiel u nemeckého vydavateľstva Repertoire Records, takže by mohol byť snáď aj zohnateľný.



Hodnocení:

Braňo Hallás
2002


Zpět na výběr recenzí